Pokora

Pokora je úvodnou básňou zbierky, v ktorej sa autor pozerá na svet optimisticky, akoby očami dieťaťa. Autor nevyjadruje kritické stanovisko dospelého človeka, naopak pristupuje k nelogickému chápaniu sveta a života bez spoločenskej viazanosti.
V tejto básni Wolker sám seba štylizoval do podoby dieťaťa. Chce sa stať menším a ešte menším, aby sa na svet mohol pozerať pohľadom dieťaťa, ktoré nachádza krásu aj v tých najnepodstatnejších veciach okolo seba. Len dieťa je schopné pozerať tak radostne a optimisticky na svet, ktorý sa nachádza v tak zložitej situácii.
V druhej strofe básne sa autor chce stať najmenším v konkrétnom čase a prostredí. Chce byť dieťaťom po ránu, na louce, v létě. Toto prostredie vyvoláva príjemný pocit radosti zo života.
Ráno je časť dňa, keď sa celá príroda prebúdza k životu. Optimisticky a s dobrou náladou sa začína nový deň. Lúka je zas prírodným prostredím, ktoré počas leta hrá tými najveselšími farbami. Slnko krásne svieti, vtáčiky čvirikajú, potôčik žblnkoce, všetko je v radostnom rozkvete života.
V ďalšom verši sa chce stať najmenším až po kvietku. Básnik používa zdrobneninu (kvietok), ktorou poukazuje na jeho krásu a hodnotu. Detskou milotou vyjadruje, že aj keď je to len obyčajný kvietok, jeden z mnohých na lúke, má pre dieťa veľký význam.
Aj v treťom verši druhej strofy je milo, s detskou nehou, opísaný vzťah ku kvietku. Postupne sa s ním zbližuje, objíma ho, šepká mu nežné slovká. Kvietok predstavuje prírodu, jej jednoduchosť a krásu a teda je tu opísaný kladný vzťah autor k nej.
Báseň je ukončená nevyspelou predstavou neba, ktoré si oprie dlaň o kvetinku, aby nespadlo:   „Chlapečku bosý, nebe dlaň o tebe opřelo si kapičkou rosy, aby nespadlo.“
Autor tu naivne, pomocou personifikácie, symbolicky, vyjadruje vlastné chápanie sveta. Ako dieťa, bez politickej a spoločenskej viazanosti, sa odpútava od hektického života a zameriava sa len na citový prístup k ľuďom.
Detsky nadnesená oslava pokory, ale aj vzťahy medzi ľuďmi a prírodou sú tu vykreslené hravou formou, veľmi milo, jemne, no naivne.
Hranice medzi živým a neživým, vesmírnym i drobným, dôležitým či bezvýznamným sa úplne vytratili, pretože tento nedospelý pohľad na svet nevníma zákonitosti života, ale len citovú stránku všetkých ľudských vzťahov.