Po krátkom čase dievča zistilo, že je tehotné. Z ich spoločnej lásky sa mala narodiť nová láska – ich dieťa: Maminko milá, já jsem láska, která by ráda se narodila!
No kedže boli veľmi mladí a chudobní nemohli si dieťa dovoliť. Obávali sa, že mu nebudú môcť poskytnúť dobré podmienky na život. Chlapec svoj postoj vyjadruje takto: Statisíce lidí se milovalo, žádné dítě se nenarodilo z nich, - ni naše se nesmí narodit. To není hřích, to je jen bída.
Spoločne sa rozhodli, že dievča si dá tehotenstvo umelo prerušiť a tak idú k lekárovi. Pre svoju chudobu platia krutú daň za radosť zo svojej lásky.
Keď idú od doktora obaja sú veľmi smutní, pretože zabili svoje dieťa, plod ich lásky. Dievča sa cíti ako „hrob“, rakva, už ju objímajú len mŕtve ruky jej dieťatka. A chlapec pociťuje veľký smútok a vinu z tohto činu. Takto títo dvaja milenci draho zaplatili za svoju lásku. 
Celá báseň sa končí básnickou otázkou, či sa ešte niekedy zopakuje podobný príbeh, že nevinné dieťa bude musieť zomrieť pre chyby svojich rodičov.
Táto báseň navonok vyznieva veľmi smutne, v drsnom prostredí kapitalizmu, keď si milenci z robotníckej vrstvy nemohli založiť vlastnú rodinu a mať dieťa. No nachádza sa tu aj veľa lyrických pasáží, podaných s dôvernou srdečnosťou.